O dialektickom charaktere Antisthenovho „Aianta“ a „Odyssea“ Vladislav Suvák 1 Filozoická fakulta, Prešovská univerzita v Prešově Cieľom tejto štúdie nie je podrobná analýza ani systematická interpretácia Antisthenových rečí Aias a Odysseus, 2 ale ich uvedenie do širšieho kontextu sókratovskej literatúry a užšieho kontextu Antisthenových zlomkov. Chcem si položiť otázku, či je možné pristúpiť k týmto rečiam z hľadiska sókratov- skej dialektiky, t. j. ako k textom, ktoré patria do sókratovskej literatúry, a to aj napriek tomu, že nie sú dialógmi. 3 Aias [= V A 53 G.] a Odysseus [= V A 54 G.] 4 sú dva najrozsiahlejšie texty, kto- ré sa nám zachovali pod Antisthenovým menom. 5 Staršia interpretačná línia 1 Rád by som poďakoval Lívii Flachbartovej za cenné pripomienky k článku. Tento príspevok je súčasťou riešenia projektov VEGA 1/0448/11, Miesto kynizmu v sokratike, a APVV-0164-12, Starosť o seba: Antické problematizácie života a súčasné myslenie. 2 Reči sa zachovali v kódexoch pod názvami Αἴας ἢ περὶ Αἴαντος λόγος a Ὀδυσσεὺς ἢ περὶ Ὀδυσσέως. V prípade prvého titulu je zrejmé, že ide o Aiantovu obhajobu vlastnej osoby. Titul druhej reči by sme mohli upraviť z vecného hľadiska na Οδυσσέως λόγος, pretože aj Odysseus obhajuje pred súdom vlastnú osobu. 3 Pod „sókratovskou literatúrou“ mám na mysli v prvom rade texty sókratovcov pôsobiacich v 4. st. pr. Kr. (Antisthenés, Aristippos, Eukleidés, Faidón, Aischinés, Xenofón, Platón atď.) a ta- kisto texty antických autorov, ktorí boli ovplyvnení prácami prvej generácie Sókratových na- sledovníkov (grécki a rímski kynici, raní stoici, akademickí skeptici, Dión z Prúsy, Libanios atď.). Bližšie pozri prácu Ch. Kahna (Plato and the Socratic Dialogue. Cambridge, Cambridge University Press 1996, s. 1-35), ktorý vymedzuje prvý okruh sókratovských autorov. 4 Antisthenove zlomky sú číslované podľa Giannantoniho edície: Giannantoni, G., Socratis et Soc- raticorum reliquiae. Vol. II. Napoli, Bibliopolis 1990, s. 137-181 (ďalej skratka G.). Slovenské znenie zlomkov vychádza z prekladu Andreja Kalaša (Antisthenés. Bratislava, Kalligram 2010), ktorý miestami upravujem s ohľadom na výklad. 5 O autenticite rečí sa v minulosti hojne diskutovalo. W. A. Mullach (Fragmenta Philosophorum Graecorum. Vol. II. Parisiis, Editore Ambrosio Firmin Didot 1867, s. 269-270) ich označil za neskor- šie imitácie Gorgiových rečí. Podobne sa vyjadril L. Radermacher (Der Aias und Odysseus des Antisthenes. Rheinisches Museum für Philologie, XLVII, 1892, s. 569-576), ktorý považoval reči za neskorší prozaický prepis neznámej aiantovskej tragédie. Do diskusie vstúpili ďalší klasickí ilológovia (H. von Arnim, U. vonWilamowitz-Moellendorf, Th. Gomperz, J. Dahmen, K. Joël, G. Lehnert, W. Altwegg), aby vyjadrovali menšie či väčšie výhrady voči autenticite rečí. Súčasní historici takmer bez výnimky považujú reči za pravé (R. Höistad, A. Patzer, F. D. Caizzi, H. D. Ran- kin, G. Giannantoni, A. Brancacci, D. Lévystone atď.). V 90. rokoch M.-O. Goulet-Cazéová (L’Ajax et l’Ulysse d’Antisthène, in: Goulet-Cazé, M.-O. et al., Chercheurs de sagesse, Paris, Études Au- gustiniennes 1992, s. 5-36) otvorila otázku autenticity rečí, ktorá je podľa nej neistá z viacerých Filosoický časopis ročník 61 2013/1 33