| 44 RADOSŤ AKO SÚČASŤ DUCHOVNEJ CESTY VO VYBRANEJ STREDOVEKEJ LITERATÚRE Monika Šavelová Prvé storočia kresťanstva sa niesli v duchu optimizmu a spontánnej radosti, ktorá bola dostupná pre všetkých bez rozdielu, stačilo uveriť v Boha a dať sa pokrstiť. Na prelome 12. a 13. storočia sa tento duchovný postoj v dôsledku pôsobenia rôznych spirituálnych a mníš- skych hnutí mení, nadobúda podobu napomenutia – zdôrazňuje sa, že človek nedokáže putovať životom bez hriechu, a preto musí činiť pokánie, aby sa očistil a mohol byť spase- ný. 1 Systematické teologické diela, pochádzajúce prevažne od dobových mníchov a iných kresťanských autorít, poukazujú i na nutnosť dodržiavať dekalóg a bytostne sa, napriek neľahkým situáciám, nechať inšpirovať posolstvom evanjelia (z gr. ευαγγέλιον, čo zname- ná dobré, radostné správy) či celkovo novozákonným odkazom („Blahoslavení ste, keď vás budú ľudia nenávidieť a vylúčia vás spomedzi seba, keď vás potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. V ten deň sa radujte a plesajte, lebo v nebi vás čaká veľká odme- na…“ – Lk 6, 22 – 23; „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ – Fil 4, 4). Súčasťou duchovnej cesty človeka má byť radosť, čo sa v dielach zobrazuje priamo i nepriamo, protikladom: smútok sa chápe ako hriech, ktorému sa treba vyhýbať, lebo z neho plynú ďalšie necnosti. Myšlienkové posolstvo systematických diel sa prenieslo i do svetskej stredovekej tvorby, stačí spomenúť originálne poetické stvárnenie záhrobia v die- le toskánskeho básnika a otca taliančiny Danteho Alighieriho (1265 – 1321), vďaka kto- rému sa Božská komédia (asi 1304 – 1321) dodnes teší priazni čitateľov na celom svete. Typický príklad radostnej výzvy sláviť Boha je Pieseň tvorstva (Laudes Creaturarum, asi 1224) od zakladateľa františkánskej rehole Františka z Assisi (1181 – 1226). Ide o chvá- lospev (lauda), v ktorom vyzýva všetky bytosti vrátane neživej prírody, aby Boha chválili, ďakovali mu a súčasne ho vo všetkom stvorenom hľadali. Pieseň vyzdvihuje radostné pri- jímanie života so všetkým, čo prináša, a vyzýva k bratskej láske. František sa nevyjadruje abstraktne, svoje predstavy zhmotňuje do konkrétnych obrazov, vystihuje ich hodnotu, „svetelný“, „farebný“ či „hudobne harmonický“ rozmer: Chválen buď, můj Pane, mnou a všemi stvořeními, a především panem bratrem sluncem, jenž přináší den a jímž nás osvěcuješ; 1 K zmene duchovného postoja prispeli aj ustanovenia koncilov, napr. Štvrtý lateránsky koncil (1215), ktorý zvolal Inocent III. (okrem iného aj) na obranu katolíckej viery pred rôznymi herézami. Ustanovilo sa učenie o poslednom súde a odsúdilo sa učenie o Trojici Joachyma z Fiore. Druhý lyonský koncil (1274) ustanovil učenie o očisťovaní večným plameňom. zborník_def.indd 44 23. 11. 2015 14:18:06