Vzťah emócií a kognície z hľadiska teórie kognitívneho zhodnotenia Kinga Izsóf Jurásová Vzájomná prepojenosť emócií a kognitívnych procesov sa v súčasnosti intenzívne skúma z perspektívy rôznych vedných disciplín. Ku skúmaniu ich vzťahu možno pristúpiť z perspektívy humanitných, prírodných aj interdisciplinárnych vied. Hlavný výskumný problém však ostáva univerzálny. Týka sa objasnenia miery a bázy prepojenia emócií a kognitívnych procesov, ako aj špecifikácie premenných, ktoré moderujú ich vzájomný vzťah. Našou snahou je pristúpiť k analýze vzťahu emócií a kognitívnych procesov z hľadiska psychológie. Vzhľadom na vysokú rozpracovanosť témy nemáme ašpiráciu zachytiť ju komplexne a vyčerpávajúco. Pokúsime sa preto aspoň načrtnúť charakteristiky vzťahu emócií a kognitívnych procesov prostredníctvom teórie kognitívneho zhodnotenia. Emócie sú komplexné javy vyznačujúce sa vysokou citlivosťou a premenlivosťou. Ich komplexnosť sa prejavuje predovšetkým tým, že majú psychickú, fyziologickú a behaviorálnu zložku. Pomerne komplexné vymedzenie charakteristík emócií podávajú Oatley a Jenkins so zdôraznením faktu, že v úsilí definovať základné charakteristiky emócií boli inšpirovaní názormi holandského psychológa Frijdu.[1] Emócia je podľa ich mienenia indukovaná samotnou osobou, a to buď vedome alebo nevedome, a vždy sa vzťahuje na určitý objekt. Zvyčajne sa prežíva ako určitý mentálny stav, a je sprevádzaná telesnými zmenami, expresívnymi výrazmi a činnosťami. Podstatou emócie je istý stupeň pripravenosti na aktivitu, respektíve na jej plánovanie. Emócia potom môže mať pozitívnu alebo negatívnu valenciu v závislosti od toho, či želanú udalosť je alebo nie je možné uskutočniť. Ostium: Vzťah emócií a kognície z hľadiska teórie kognitívneho zhodnotenia, Marián Špajdel, Kinga Izsóf Jurásová Existujú rôzne teórie emócií ako napríklad evolučná, sociálno-konštruktivistická či teória kognitívneho zhodnotenia.[2] Hlbšie sa budeme venovať práve teórii kognitívneho zhodnotenia (cognitive-appraisal theory), ktorá v sebe integruje viacero iných teórií. Najznámejšie osobnosti, ktoré brali do úvahy kognitívne faktory pri vzniku emócií, sú napríklad Arnold, Frijda, Lazarus, Ortony, Clore, Collins, Roseman, Scherer, Smith či Ellswort. Ucelenejšia teória kognitívneho zhodnotenia sa začala formovať až v 80. rokoch 20. storočia, hoci sa analýzou situačných faktorov evokujúcich rôzne emócie zaoberali už filozofi ako napríklad Aristoteles, Hobbes i Spinoza.[3] Východiskovým bodom konštrukcie daných teórií bolo nájsť vysvetlenie pre rôzne skutočnosti spojené s evokovanými emóciami ako napríklad: a) Ako možno vysvetliť odlišné charakteristiky emocionálnych reakcií? 1. b) Ako možno vysvetliť interindividuálne a časom sa meniace emocionálne reakcie na totožný 2. podnet? c) Ako možno vysvetliť, že odlišné situácie môžu viesť k totožným emocionálnym reakciám? 3. d) Ako možno vysvetliť zmeny v emóciách spôsobené zrením a klinickým zásahom? 4. V teóriách vychádzajúcich z kognitívneho zhodnotenia situácie sa predpokladalo, že jednotlivci vedome či nevedome odhadnú charakteristiky situácie a na základe daného zhodnotenia sa následne spustí istá emocionálna reakcia, ktorá zodpovedá posúdeniu situácie. Zhodnotenie teda smeruje k spoznaniu toho, čo daný stimul alebo situácia znamená pre jednotlivca.[4] Teórie kognitívneho zhodnotenia sa môžu zaradiť do dvoch kategórií.[5] Prvú kategóriu tvoria takzvané štrukturálne