Chem. Listy 108, 191–197 (2014) Referát 191 LUKÁŠ GÁL, MICHAELA CIGLANSKÁ, MICHAL ČEPPAN, BOHUSLAVA HAVLÍNOVÁ, VIERA JANČOVIČOVÁ a MILENA REHÁKOVÁ Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, Radlinského 9, 812 37 Bratislava lukas.gal@stuba.sk Došlo 9.5.13, prijaté 18.9.13. Kľúčové slová: železogalové atramenty, historické doku- menty, oxidácia, hydrolýza, katalýza Obsah 1. Úvod 2. Chemické zloženie a vlastnosti železogalových atramentov 3. Degradácia dokumentov so železogalovým atramentom 4. Stabilizácia korozívnych železogalových atramentov 4.1. Vymývanie vodou 4.2. Deacidifikácia 4.3. Antioxidaččinidlá 4.4. Chelačné (komplexotvorné) činidlá 4.5. Rozkladače peroxidov 5. Záver 1. Úvod Atramentmi sa obyčajne nazývajú tekuté alebo polo- tekuté prípravky, ktorými je možné na podložku nakresliť grafické znaky 1 . Počas storočí sa recepty na ich prípravu menili. Ako prví použili atramenty Číňania, zvyčajne pou- žívali zmes lakových pigmentov a rozomletého čierneho kameňa. Zrod reálneho atramentu sa datuje približne do 3. storočia pred n. l. Vitruvius o dve storočia neskôr vo svojej knihe De Architectura uvádza prvý recept písacieho atramentu. Išlo o zmes lampovej černe (pigment zo spále- ného dreva), gáfru a želatíny 2 . Neskôr Plinius a Cicero opísali atramenty založené na zmesi lakového čierneho pigmentu, vody a arabskej gumy 3 . Prvé zmienky o atramentoch obsahujúcich extrakt z dubienkov sú dato- vané ku koncu staroveku. Už v prvom storočí n. l. opísal Gaius Plinius Secundus (Plinius starší) v diele Historia Naturalis farebnú reakciu solí železa s trieslovinami, ktoré sa nachádzajú v extraktoch z dubienkov. Táto reakcia sa na prípravu atramentov uplatnila až neskôr. Recepty sa začali precízne a detailne spisovať až od 17. stor. V tomto období sa na trh dostávajú atramenty pripravené na zákla- de presnejších postupov. V roku 1663 sa Boyle pokúšal popísať reakciu medzi vitriolom a dubienkami. V roku 1666 Tachen vytvoril atrament zmiešaním dubienkov so striebrom, meďou alebo ortuťou. V roku 1748 Lewis vydal zoznam produktov pre získanie trvácnych atramentov a v roku 1785 Schule syntetizoval kyselinu galovú. O desať rokov neskôr Dejeux a Seguin synteticky pripravi- li taníny 4 . Železogalové atramenty sú pravdepodobne najdôleži- tejšími písacím prostriedkami v histórii západnej a blízkovýchodnej civilizácie. Významná časť nášho kul- túrneho dedičstva bola zaznamenaná práve železogalový- mi atramentmi. Bach ich používal na zapisovanie svojej hudby, Rembrandt na svoje kresby a Thomas Jefferson nimi napísal Deklaráciu nezávislosti 5 . Zachovalo sa mnoho rôznych historických receptov železogalových atramentov. Všetky obsahujú rovnaké farbotvorné zložky, a to kyselinu galovú z tanínov a ióny železa. Pravdepodobne najstarší recept prípravy železoga- lového atramentu je uvedený na Leydenskom Papyruse z Byzancie (3. storočie – Zerdoun Bat-Yeohuda). V druhej polovici 5. storočia Martianus Capella opísal prípravu atramentu v encyklopédii De nuptiis philologie et Mercurii (O spojení filológie s Merkúrom). Železogalové atramenty sa používali v stredovekých arabských ríšach (recepty z 11. storočia – Al Mu’izz ibn Badis) a v starej Arménii. Železogalové atramenty boli najrozšírenejšími písací- mi prostriedkami v západnej a strednej Európe a vtedajších kolóniách od 12. do začiatku až polovice 20. storočia 6 , kedy boli postupne nahrádzané modernými písacími pro- striedkami na báze syntetických farbív. Vo Fínsku sa žele- zogalové atramenty vyrábali komerčne ešte v polovici minulého storočia a dlho sa oficiálne používali aj v Nemecku. Medzi hlavné prednosti železogalových atramentov patrí pomerne jednoduchá príprava. 2. Chemické zloženie a vlastnosti železogalových atramentov Železogalové atramenty sa pripravujú zmiešaním extraktov z rastlinných materiálov, ktoré obsahujú hydro- lyzovateľný tanín s rozpustnými soľami železa 6 . Mnoho rastlinných materiálov obsahuje hydrolyzova- teľné taníny – kôra z gaštanov a dubov, šupky granátových jabĺk, dubienky 7 . Hydrolyzovateľné taníny sa rozdeľujú na galotaníny a elagitaníny 3 . Galotaníny sú zmesou esterov kyseliny galovej, digalovej, trigalovej a tetragalovej a sacharidovej jednotky, najčastejšie glukózy. CHEMICKÉ ASPEKTY DEGRADÁCIE HISTORICKÝCH DOKUMENTOV SO ŽELEZOGALOVÝMI ATRAMENTAMI