PROJEKT REVITALIZÁCIE LESNÝCH EKOSYSTÉMOV NA ÚZEMÍ VYSOKÝCH TATIER POSTIHNUTOM VETERNOU KALAMITOU DŇA 19. 11. 2004 Vladimír Šebeň • Milan Zúbrik • Jaroslav Jankovič Základná koncepcia 19. novembra 2004 v čase medzi 15.00 a 20.00 hodinou zasiahla územie SR veterná smršť s rýchlosťou vetra v nárazoch takmer 200 km/h, pri ktorej boli významne poškodené lesné ekosystémy v regiónoch Horehronie, Kysuce, Orava, Spiš a Tatry. Najväčšie škody vznikli na území Tatranského národného parku, kde v priebehu veľmi krátkeho času bolo rozvrátených viac ako 12 tisíc ha lesných porastov. Išlo o plochu väčšiu ako je plocha každoročne zalesňovaná na území celého Slovenska. Bezprostredne po kalamite bola ministrom pôdohospodárstva SR s účinnosťou od 22. 11. 2004 zriadená pracovná komisia vytvorená zo zástupcov SL MP SR, Štátnych lesov TANAP, Lesníckeho výskumného ústavu Zvolen, Lesoprojektu Zvolen, Technickej univerzity vo Zvolene, MŽP SR, Štátnej ochrany prírody – Správa TANAP, ktorá formulovala program efektívneho zvládnutia kalamity. Komisia definovala 3 rozhodujúce úlohy, ktoré vyústili do troch realizačných projektov. Prvý je zameraný na spracovanie kalamity, druhý na problemati- ku ochrany lesa a tretí na revitalizáciu lesných ekosystémov. Základná koncepcia projektu revitalizácie bola spracovateľmi predstavená na pracovnom seminári „Lesy Tatier po veternej kalamite – ako ďalej“, ktorá sa konala 18. 1. 2005 v aule Technickej univerzity vo Zvolene. V zmysle tejto koncepcie revitalizačný projekt pozostával z nasledovných troch základných častí (Jankovič a kol., 2005): – komplexná analýza súčasného stavu, príčin a dôsledkov vetrovej kalamity vrátane analýzy historického vý- voja lesných porastov v postihnutom území – spracovanie základného projektu revitalizácie lesných ekosystémov pre celé postihnuté územie, ktorý zade- finuje základné ciele, princípy a kritériá pre revitalizáciu a ďalší manažment lesných porastov v postihnutom území. – vypracúvanie konkrétnych čiastkových revitalizačných projektov na jednotlivé lokality (pracovné polia), tak ako budú postupne uvoľňované v procese spracovania kalamity Rámcový návrh drevinového zloženia v postihnutom území vychádzal z orientácie na prirodzené drevinové zloženie podľa základných typologických jednotiek. Následne budú uplatňované ďalšie zásady, ktoré priamo, či nepriamo zvyšujú stabilitu porastov a požadovanú funkčnosť porastov. Základom budúcich porastov mu- sia byť dreviny autochtónne. Významným opatrením na zvýšenie stability a adaptability lesných ekosystémov na možnú zmenu ekologických podmienok je aj zvýšenie diverzity (druhovou, genetickou, vekovou a priestoro- vou) všetkých zložiek lesných ekosystémov. Treba viac uplatňovať dreviny so širokou ekologickou amplitúdou. Na vhodných lokalitách sa uplatnia obnovné postupy, ktoré v čo najväčšej miere zohľadňujú prirodzené procesy vo vývoji lesa, vytvárajúce podmienky pre väčšiu diverzitu a štrukturálnu rozrôznenosť budúcich porastov. Navrhol sa systém bioskupín ktorá bola závislá od stanovištných pomerov. Môže pozostávať z viacerých (3 – 5) hlúčikov. Priemer hlúčika sa zvyčajne udáva od 3 m do 5m. Priemer bioskupiny od ½ výšky do 1 výšky stromu dospelého porastu v daných podmienkach, čiže so stúpajúcou nadmorskou výškou veľkosť klesá. Pokyny pre zalesňovanie na Slovensku v oblasti hornej hranice lesa odporúčajú výmeru 20 – 50 m 2 . Tvar má byť kruhový až oválny s dlhším rozmerom v smere svahu. Rozstup bioskupín sa zvolil tak, aby ani v dospelom poraste nedošlo k úplnému zapojeniu korún jednotli- vých bioskupín. Prakticky sa odporúčala vzdialenosť odpovedajúca približne dvoj- až trojnásobku polomeru koruny dospelého porastu. Niektorí autori považujú túto vzdialenosť za minimálnu a v záujme ľahšieho dosiah- nutia diferencovanej štruktúry navrhujú rozstup 15 – 30 m. V prípade tvorby bioskupín z viacerých hlúčikov 167